Čítala som raz jeden príbeh. Tam si muž spomínal na svoju ženu, ktorá si kúpila krásnu nočnú košeľu. Bolá krásna a drahá, preto si ju šetrila na výnimočné chvíle. Až tak, že ju ani raz nemala oblečenú. Tak, keď zomrela, muž jej ju dal do truhly.
Aj ja som niekedy bola taká istá (aj teraz sa mi to niekedy stane), že až potom "to" urobím, potom budem žiť, ... Ale neskôr som si uvedomila, že ja žijem teraz a teraz chcem tu žiť a prežiť život naplno. Nič nemá pre mňa väčšiu hodnotu ako táto chvíľa, ktorú tu a teraz prežívam. Lebo táto chvíľa sa už nikdy nevráti.
Preto som si povedala, že sa chcem tešiť z každej chvíle, z každej maličkosti, z každého dňa, ktorý prežijem a ďakujem za každé nové ráno, ktoré mi dá nové možnosti.
Dnes som sa musela vrátiť ráno po dáždnik, lebo začalo riadne pršať. Ale Vám poviem, že tá dúha potom stála za to. Viem, že denne sa na nás borí kopec starostí, problémov, ale aj cez všetky tieto veci sa dá zastaviť a pozrieť sa na to inak. Lebo aj po tej najväčšej búrke vždy vyjde slnko, len sa netreba vzdať a hoci problémy a ťažkosti zostanú, zmenou pohľadu sa môže nájsť riešenie.
